Kontajner mojich názorovhttp://radoradicporada.blog.co.uk/V tomto kontajneri končia všetky moje názory a mnohé iné myšlienky, ktoré som dal na papier. Kedže som človek nedočkavý a nechcelo sa mi čakať na aktiváciu blog.sme.sk ,,hodil" som to sem.en-EUhourly82000-01-01T12:00+00:00Kontajner mojich názorovhttp://radoradicporada.blog.co.uk/http://data5.blog.de/design/preview/d3/5aac56de09a7e655393e4bd9ea62f6_160x200.jpgBol raz jeden žemličkahttp://radoradicporada.blog.co.uk/2006/11/04/bol_raz_jeden_emlia_269_ka~1294878/2006-11-04T15:07:04+01:00 <p>Už vás vidím, ako si kladiete otázku, kto/čo sa za tým menom skrýva. Prvý ročník na našom gymnázium FGL nás učil jeden profesor matematiky menom Michal Žemlička. Rodený oravák, ktorý bol o desať ro(c)kov starší než my, nám dal do života veľa. Preto som sa mu rozhodol venovať tento článok na mojom blogu.<br>
Prvé chvíle boli priam idylické. Profesor vojde do vyrušovania plnej triedy, zakričí mohutné ,,HEJ!!!" a hneď je ticho. Až do konca júna. Bol jeden z mála profesorov, ktorí svoj predmet naozaj vedia. Príklady, tie vymýšľal na počkanie, postavil sa pred tabuľu, zahľadel sa do zeme a už bol príklad na svete. Špekulovali sme so spolužiakmi, či ich nemá ako také ťaháky napísané na zemi.<br>
Ako sa vraví, v zdravom tele, zdravý duch, tak profesorovu matematiku sprevádzali aj energické poskakovania pred tabulou. Hop sem, hop tam, otočka, šmyk, podčiarknutie také, že zlomil kriedu. Ale nik mu toto nezazlieval, bolo to také milé oživenie matematiky. Okrem iného nás učil aj informatiku a telocvik. V skratke, čo kto pokašľal na informatike, dotiahol na matematike, či na telocviku. <img src="/img/smilies/icon_biggrin.gif" alt=":D" class="middle" border="0"><br>
Niektoré formy jeho trestov za vyrušovanie, boli skutočne viac komické než trestajúce. Spomeniem napríklad ,,Katka choď otvoriť dvere...a teraz ich zavri...zvonka." alebo ,,Filip choď kľačať do kúta." Na to, že sme mali podaktorí už aj 16 rokov, bolo zaujímavé sa na to pozerať. :-D<br>
Z matematiky sme mali dobré známky, profesorovi na tom záležalo, učil, kým nenaučil. To bol jeho štýl, za ktorý sme mu všetci dodnes vďační.<br>
A takto dni plynuli, veľa vody pretieklo z prasknutého školského potrubia a zrazu sme tu mali jún. Jedného slnečného dňa (tu maéte príklad, že slnečné dni neveštia nič dobré), sme sťahovali učebňu informatiky. Jediné, čo v miestnosti ostalo bola už len tlačiareň. A na nej papier. A na ňom písmená. No nebudem vám tu už stupňovať napatie ako v televíznej súťaži. Na papieri stála výpoveď. A týmto sa skončila naša radosť. Odišiel, povolali ho do supertajných služieb FBI (nikdy mi nechcel povedať kde robí, tak som si to vydedukoval <img src="/img/smilies/icon_biggrin.gif" alt=":D" class="middle" border="0"> ), no dnes už robí v nemenovanej banke. Nie že budete chodiť po Pressburgských bankách a vypytovať sa po Žemličkovi. <img src="/img/smilies/icon_crazy.gif" alt=":crazy:" class="middle" border="0"><br>
Ako sa nám menili učitelia, tak aj známky, .... ale hlavne, že sme zdraví.<br>
Zakončime teda tento článok citátom. Ako mnohí spolužiaci vraveli: ,,Žemlička nebol len učiteľ, on bol niečo ako kamarát."<br>
Všetka česť, veľa šťastia a úspechov <img src="/img/smilies/icon_wave.gif" alt=":wave:" class="middle" border="0"> pán (už nie profesor) Žemlička vám praje jedno z vašich prváčať (ako ste nás nazvali).
</p>
<p> <small> <a href="http://radoradicporada.blog.co.uk/2006/11/04/bol_raz_jeden_emlia_269_ka~1294878/#comments">Comments</a> </small> </p>Už vás vidím, ako si kladiete otázku, kto/čo sa za tým menom skrýva. Prvý ročník na našom gymnázium FGL nás učil jeden profesor matematiky menom Michal Žemlička. Rodený oravák, ktorý bol o desať ro(c)kov starší než my, nám dal do života veľa. Preto som sa mu rozhodol venovať tento článok na mojom blogu.
Prvé chvíle boli priam idylické. Profesor vojde do vyrušovania plnej triedy, zakričí mohutné ,,HEJ!!!" a hneď je ticho. Až do konca júna. Bol jeden z mála profesorov, ktorí svoj predmet naozaj vedia. Príklady, tie vymýšľal na počkanie, postavil sa pred tabuľu, zahľadel sa do zeme a už bol príklad na svete. Špekulovali sme so spolužiakmi, či ich nemá ako také ťaháky napísané na zemi.
Ako sa vraví, v zdravom tele, zdravý duch, tak profesorovu matematiku sprevádzali aj energické poskakovania pred tabulou. Hop sem, hop tam, otočka, šmyk, podčiarknutie také, že zlomil kriedu. Ale nik mu toto nezazlieval, bolo to také milé oživenie matematiky. Okrem iného nás učil aj informatiku a telocvik. V skratke, čo kto pokašľal na informatike, dotiahol na matematike, či na telocviku.
Niektoré formy jeho trestov za vyrušovanie, boli skutočne viac komické než trestajúce. Spomeniem napríklad ,,Katka choď otvoriť dvere...a teraz ich zavri...zvonka." alebo ,,Filip choď kľačať do kúta." Na to, že sme mali podaktorí už aj 16 rokov, bolo zaujímavé sa na to pozerať. :-D
Z matematiky sme mali dobré známky, profesorovi na tom záležalo, učil, kým nenaučil. To bol jeho štýl, za ktorý sme mu všetci dodnes vďační.
A takto dni plynuli, veľa vody pretieklo z prasknutého školského potrubia a zrazu sme tu mali jún. Jedného slnečného dňa (tu maéte príklad, že slnečné dni neveštia nič dobré), sme sťahovali učebňu informatiky. Jediné, čo v miestnosti ostalo bola už len tlačiareň. A na nej papier. A na ňom písmená. No nebudem vám tu už stupňovať napatie ako v televíznej súťaži. Na papieri stála výpoveď. A týmto sa skončila naša radosť. Odišiel, povolali ho do supertajných služieb FBI (nikdy mi nechcel povedať kde robí, tak som si to vydedukoval ), no dnes už robí v nemenovanej banke. Nie že budete chodiť po Pressburgských bankách a vypytovať sa po Žemličkovi.
Ako sa nám menili učitelia, tak aj známky, .... ale hlavne, že sme zdraví.
Zakončime teda tento článok citátom. Ako mnohí spolužiaci vraveli: ,,Žemlička nebol len učiteľ, on bol niečo ako kamarát."
Všetka česť, veľa šťastia a úspechov pán (už nie profesor) Žemlička vám praje jedno z vašich prváčať (ako ste nás nazvali).
]]>Something about me...alebo nedrbme furt len druhýchhttp://radoradicporada.blog.co.uk/2006/11/04/something_about_me_alebo_aj_ivotopis_kea~1294740/2006-11-04T14:20:10+01:00 <p>Dňa 31.7.1989 zaznela známa zvučka z Dietlovho seriálu a v nemocnici na okraji mesta sa začal jeden ďalší život. Nebol to síce doktor Sova, ktorý ma priviedol na svet, ale človek nemôže mať všetko. Mama mi dala meno podľa hľadaného vojnového zločinca Radovana Karadiča. Pôvodne som sa mal volať Jozef, už asi ôsmy v poradí Jozef Kopečný. Dynastia ľudí s týmto menom siaha vraj až do 19. storočia. Už ako malý som vedel, čo zo mňa bude – mal som najdlhšie vlasy zo všetkých detí v nemocnici. Narodiť sa v dvadsiatom storočí má aj svoje nevýhody, nikdy som totiž neochutnal materské mlieko, prežil som vďaka umelému – bolo to predsa len jednoduchšie pripraviť umelé. Keď som sa konečne vrátil z nemocnice na okraji mesta domov, čakali ma tam rôzni ľudia: babka, dedko, otec, krstní, človek, čo práve odpisoval teplú vodu, sesternica a ďalší. Počas môjho života, ktorý sa práve rozbiehal som zažil skutočne mnoho zmien a prekvapení. Bol som skoro ako Forrest Gump a že som bol aj taký sprostý sa mi snažili dokazovať moji učitelia. Začínalo to v mojej skorej mladosti, nemal som ani pol roka a už som sa zúčastnil takzvanej ,,Sviečkovej“. Tým sa asi máloktoré dieťa môže pochváliť, že prispelo k pádu socializmu. Keď ma krstili farár na moju počesť vymyslel svätého Radovana a rozviedol o ňom dlhý príbeh, ktorý si práve vymyslel. Tak dokonca som ešte pridal aj kapitolu do biblie. Mal som skutočne skvelých krstných rodičov, cestou z kostola krstná so mnou na rukách spadla zo schodov. Mama vravieva, že som bol výnimočné dieťa, dokázal som vraj zvracať celé dni a noci. Neskôr ma táto moja schopnosť priviedla aj do nemocnice, kde som skoro zomrel. A tak znova zaznela zvučka zo známeho seriálu Jaroslava Dietla a strávil som Vianoce a silvester obklopený sestričkami. Darmo s môj otec tešil na sestričky z Kramárov, keď ma dali do Ružinova. Na jasle si teda moc nepamätám, vraj som tam ani nebol. Ale škôlka sa mi ako tak mihá v spomienkach. Boli tam v skutku zaujímavý kolegovia. Jeden ma dokázal celý deň presviedčať, že keď mu doma ostrihajú nechty vie ich vysúvať ako mačka, potom si pamätám na chlapca, čo zo šmykľavky pristál tvárou do piesku a keďže sa začal rehotať len sa tak okolo neho prášilo a nenapadlo ho sa zdvihnúť, ďalej tam bolo dievča, ktoré jedlo kúsok chleba pol druha hodiny a mnohí ďalší inteligenti. V tej dobe ma, alebo skôr moju mamu pochytila mánia 70tych rokov a nosil som obrovské vlasy, pamätám si, že na fotke som mal trikrát väčšiu hlavu než učiteľka. Ale už v škôlke som sa blysol ako rodený vodca. Naverboval som asi desať, či pätnásť chlapcov, porozdával im ostré kamene a hor sa prebúrať cestu (dieru do múru) na slobodu. Moja pamiatka v týchto tvoroch ostala aj naďalej. Meno hrdinu síce zabudli, no prebúrať múr sa pokúšali ešte sedem rokov po mne. Chudáci, potom im tú meter krát meter veľkú dieru zacementovali. Asi v tejto dobe, odo mňa odišiel otec. Vtipy o svokrách predsa len majú niečo do seba a vďaka mojej ,,milej“ babičke, ktorá sa snažila nastoliť absolutizmus v domácnosti, sa otec rozhodol odísť. Nasadol na svojho koňa, hodil si na hlavu klobúk, zakýval nám a odcválal do prérie. Do školy ma mama dala na Bachovu ulicu. V prvý deň školy bolo veľké zhromaždenie prvákov, učiteľov a rodičov. Vtedy ma napadlo utiecť z pazúrov tejto despotickej organizácie menom škola, no nenašiel som východ. V agónií prehry a na ďalších 18 rokov spečateného života som sa rozplakal. Nejakí milí ľudia sa okolo mňa zhromaždili a vrátili ma naspäť k svojej triede. Prežil som tam však len jeden rok, a keď rodičia zistili, že sa bude škola prerábať na katolícku, v nádeji, že zo mňa raz bude taoistický mních ma preložili na obyčajnú školu. Tam sa mi celkom darilo, spomínam si, že aj v školských časoch sa prejavovali moje vodcovské schopnosti, avšak pomenej ale výraznejšie. Využíval som svoje vedomosti, radil spolužiakom a tí sa mi ponúkli za odmenu, že zbijú niekoho, koho chcem. Z pôvodného osloboditeľa škôlkarov sa stal krstný otec. Tak vzniklo maličké nenápadné podsvetie v našej škole, ktoré postupom času, ako to v každej vláde býva, upadalo. Tu som však prežíval až do deviateho ročníka, lebo na prijímacích skúškach do osemročného gymnázia ma nevzali. Čím som bol starší tým viac som zisťoval aké som ,,drevo“ na telesnej výchove. To mi ostalo dodnes. Roky plynuli, vlády sa striedali a čas plynul.<br>
Neskôr sme sa presťahovali na Dolné hony. Vždy som chcel bývať v Amerike a teraz aspoň bývam v niečom podobnom ako Bronx či Manhattan. Nieže by som bol rasista, ale život s farebnými nie je žiadna výhra, hlavne keď stále niekoho otravujú a bijú. Títo tvorovia pochádzajú z krajiny tvarom podobnej Mordoru zvanej Pentagon, alebo aj Stavbárska ulica. Tiež je akoby ohradená a v jej vnútri sa dejú podivné veci. Kto vie, možno v nej vládne aj nejaký vajda Sauron, ktorý ukul prsteň moci.<br>
Použijem výraz známeho slovenského gitaristu V. Bušovského : ropák. Je to take vraj vymyslené zvieratko žijúce v špine mesta a dýchajúce prach. No a to sa zo mňa stalo a tým som aj do dnes a som hrdý, že som jeden z množstva ropákov, ktorí boli schopní napísať takto vyčerpávajúci text. <img src="/img/smilies/icon_crazy.gif" alt=":crazy:" class="middle" border="0">
</p>
<p> <small> <a href="http://radoradicporada.blog.co.uk/2006/11/04/something_about_me_alebo_aj_ivotopis_kea~1294740/#comments">Comments</a> </small> </p>Dňa 31.7.1989 zaznela známa zvučka z Dietlovho seriálu a v nemocnici na okraji mesta sa začal jeden ďalší život. Nebol to síce doktor Sova, ktorý ma priviedol na svet, ale človek nemôže mať všetko. Mama mi dala meno podľa hľadaného vojnového zločinca Radovana Karadiča. Pôvodne som sa mal volať Jozef, už asi ôsmy v poradí Jozef Kopečný. Dynastia ľudí s týmto menom siaha vraj až do 19. storočia. Už ako malý som vedel, čo zo mňa bude – mal som najdlhšie vlasy zo všetkých detí v nemocnici. Narodiť sa v dvadsiatom storočí má aj svoje nevýhody, nikdy som totiž neochutnal materské mlieko, prežil som vďaka umelému – bolo to predsa len jednoduchšie pripraviť umelé. Keď som sa konečne vrátil z nemocnice na okraji mesta domov, čakali ma tam rôzni ľudia: babka, dedko, otec, krstní, človek, čo práve odpisoval teplú vodu, sesternica a ďalší. Počas môjho života, ktorý sa práve rozbiehal som zažil skutočne mnoho zmien a prekvapení. Bol som skoro ako Forrest Gump a že som bol aj taký sprostý sa mi snažili dokazovať moji učitelia. Začínalo to v mojej skorej mladosti, nemal som ani pol roka a už som sa zúčastnil takzvanej ,,Sviečkovej“. Tým sa asi máloktoré dieťa môže pochváliť, že prispelo k pádu socializmu. Keď ma krstili farár na moju počesť vymyslel svätého Radovana a rozviedol o ňom dlhý príbeh, ktorý si práve vymyslel. Tak dokonca som ešte pridal aj kapitolu do biblie. Mal som skutočne skvelých krstných rodičov, cestou z kostola krstná so mnou na rukách spadla zo schodov. Mama vravieva, že som bol výnimočné dieťa, dokázal som vraj zvracať celé dni a noci. Neskôr ma táto moja schopnosť priviedla aj do nemocnice, kde som skoro zomrel. A tak znova zaznela zvučka zo známeho seriálu Jaroslava Dietla a strávil som Vianoce a silvester obklopený sestričkami. Darmo s môj otec tešil na sestričky z Kramárov, keď ma dali do Ružinova. Na jasle si teda moc nepamätám, vraj som tam ani nebol. Ale škôlka sa mi ako tak mihá v spomienkach. Boli tam v skutku zaujímavý kolegovia. Jeden ma dokázal celý deň presviedčať, že keď mu doma ostrihajú nechty vie ich vysúvať ako mačka, potom si pamätám na chlapca, čo zo šmykľavky pristál tvárou do piesku a keďže sa začal rehotať len sa tak okolo neho prášilo a nenapadlo ho sa zdvihnúť, ďalej tam bolo dievča, ktoré jedlo kúsok chleba pol druha hodiny a mnohí ďalší inteligenti. V tej dobe ma, alebo skôr moju mamu pochytila mánia 70tych rokov a nosil som obrovské vlasy, pamätám si, že na fotke som mal trikrát väčšiu hlavu než učiteľka. Ale už v škôlke som sa blysol ako rodený vodca. Naverboval som asi desať, či pätnásť chlapcov, porozdával im ostré kamene a hor sa prebúrať cestu (dieru do múru) na slobodu. Moja pamiatka v týchto tvoroch ostala aj naďalej. Meno hrdinu síce zabudli, no prebúrať múr sa pokúšali ešte sedem rokov po mne. Chudáci, potom im tú meter krát meter veľkú dieru zacementovali. Asi v tejto dobe, odo mňa odišiel otec. Vtipy o svokrách predsa len majú niečo do seba a vďaka mojej ,,milej“ babičke, ktorá sa snažila nastoliť absolutizmus v domácnosti, sa otec rozhodol odísť. Nasadol na svojho koňa, hodil si na hlavu klobúk, zakýval nám a odcválal do prérie. Do školy ma mama dala na Bachovu ulicu. V prvý deň školy bolo veľké zhromaždenie prvákov, učiteľov a rodičov. Vtedy ma napadlo utiecť z pazúrov tejto despotickej organizácie menom škola, no nenašiel som východ. V agónií prehry a na ďalších 18 rokov spečateného života som sa rozplakal. Nejakí milí ľudia sa okolo mňa zhromaždili a vrátili ma naspäť k svojej triede. Prežil som tam však len jeden rok, a keď rodičia zistili, že sa bude škola prerábať na katolícku, v nádeji, že zo mňa raz bude taoistický mních ma preložili na obyčajnú školu. Tam sa mi celkom darilo, spomínam si, že aj v školských časoch sa prejavovali moje vodcovské schopnosti, avšak pomenej ale výraznejšie. Využíval som svoje vedomosti, radil spolužiakom a tí sa mi ponúkli za odmenu, že zbijú niekoho, koho chcem. Z pôvodného osloboditeľa škôlkarov sa stal krstný otec. Tak vzniklo maličké nenápadné podsvetie v našej škole, ktoré postupom času, ako to v každej vláde býva, upadalo. Tu som však prežíval až do deviateho ročníka, lebo na prijímacích skúškach do osemročného gymnázia ma nevzali. Čím som bol starší tým viac som zisťoval aké som ,,drevo“ na telesnej výchove. To mi ostalo dodnes. Roky plynuli, vlády sa striedali a čas plynul.
Neskôr sme sa presťahovali na Dolné hony. Vždy som chcel bývať v Amerike a teraz aspoň bývam v niečom podobnom ako Bronx či Manhattan. Nieže by som bol rasista, ale život s farebnými nie je žiadna výhra, hlavne keď stále niekoho otravujú a bijú. Títo tvorovia pochádzajú z krajiny tvarom podobnej Mordoru zvanej Pentagon, alebo aj Stavbárska ulica. Tiež je akoby ohradená a v jej vnútri sa dejú podivné veci. Kto vie, možno v nej vládne aj nejaký vajda Sauron, ktorý ukul prsteň moci.
Použijem výraz známeho slovenského gitaristu V. Bušovského : ropák. Je to take vraj vymyslené zvieratko žijúce v špine mesta a dýchajúce prach. No a to sa zo mňa stalo a tým som aj do dnes a som hrdý, že som jeden z množstva ropákov, ktorí boli schopní napísať takto vyčerpávajúci text.
]]>Fejtón o počasíhttp://radoradicporada.blog.co.uk/2006/11/04/fejton_o_poa_269_asi~1294721/2006-11-04T14:10:24+01:00 <p>,,Paní učitelka zpívá, dnes bude krásně.“ Zaznelo v jednom slávnom kinohite starých čias, ktorý poznajú aj terajšie generácie. Veru, každý národ má svoju známu trilógiu a tak, ako majú Briti svojho Pána prsteňov, máme my Čechoslováci Slunce, seno... alebo keď chcete Slnko, seno... Spomenul som si na citát z tohto filmu, kde energická pani učiteľka každé ráno popri zalievaní kvetov ,,predpovedala“ aký bude deň. Jej spev sa rozliehal po celej dedine a už sa vedelo, že dnešný deň sa ponesie nielen v slnečnom počasí ale aj rovnako žiarivej nálade vtedy československého vidieka. Dnes, keď už zopár rokov nie sme Čechoslováci, bohužiaľ pani učiteľku v mestách nahradili noviny, internet, či časopisy a samozrejme televízia. Farebné obrázky v novinách sú častokrát farebnejšie než samotný deň. V niektorých novinách počasie nepovažujú za dostatočne dôležité a venujú mu len okraj prvej stránky, či nepatrný štvorček vedľa reklamy. Zväčša tieto hrubé noviny prepchaté politikou, čiernymi kronikami či ekonomikou majú asi motto ,,naše noviny možno čítať v každom počasí“. A práve takéto nešťastné výtlačky doplatia na toto podceňovanie a skončia ako lacná náhrada dáždniku v sychravých upršaných dňoch.<br>
Možno preto ľudí nadchne viac predpoveď v televízii. Znelka, zvukové a svetelné efekty a k mape nášho malého veľkého Slovenska sa postaví osoba. Mnohé z nich svojim pozadím zatienia (ktovie, možno schválne a symbolicky) hlavné mesto štátu.<br>
Sebaisté moderátorky, ktoré voláme rosničky nám každý podvečer prinášajú hypotézy o zajtrajšku. Vezmite si, že ten názov je veľmi výstižný. Ich temer rovnaký výzor, chudá postava, dlhé nohy, stoja na jednom mieste, občas preskočia inam. Skáču zo západného Slovenska na stredné a až na východ. Ako také žabky rosničky. A so žabím kvákaním to tiež možno porovnávať. Keď už niet, čo povedať, jednoducho ,,zakvákajú“ známu vetu: ,,Jasno až polojasno, miestami dážď a prehánky, na horách sneh.“ A takto vyzerá počasie na zajtrajší deň. Univerzálny výrok, hodný temer na každý deň. Či už máme december, marec, či august, stačí len zmeniť teplotu, temer ako vzorec s premennou x.<br>
Od mojich bratislavských spolužiakov často počujem: ,,Počasie nekukám, lebo je to nuda.“ No ja keď toto krátke 5 minútové spravodajstvo sledujem a vidím ako hlásateľky divoko gestikulujú a rozhadzujú rukami, vidím ich ozajstné odhodlanie k práci a to ma fascinuje. Tie skúsenejšie už majú zjavne bezvládnejšie ruky, menej rozhadzujú a držia si svoje ruky. Snáď preto, že keby pravá ruka, tú ľavú pustila, tak spadne dole.<br>
Predpoveď počasia nám sprostredkúvajú naše meteorologické, no niekedy možno aj meteoronelogické centrá s ručením obmedzeným. Mnohokrát sa mi ráno stalo, že sa s očakávaním slnečného dňa zobudím pozerajúc na zatiahnutú oblohu. Čo mi iné ostávalo, len zahrešiť na včerajšiu predpoveď a naďalej vychutnávať deň. A ako to býva zvykom u podobných spoľahlivých organizácii ako sú meteoronelogické centrá, či mestská hromadná doprava, znova si večer pozriem predpoveď počasia takisto, ako znova využijem mhd.<br>
No veď aké krásne by to bolo, keby ste si večer zapli televíziu a uvideli známu tvár, v okne polievajúcu kvety a spievajúcu pá-pá-pá-pá.....
</p>
<p> <small> <a href="http://radoradicporada.blog.co.uk/2006/11/04/fejton_o_poa_269_asi~1294721/#comments">Comments</a> </small> </p>,,Paní učitelka zpívá, dnes bude krásně.“ Zaznelo v jednom slávnom kinohite starých čias, ktorý poznajú aj terajšie generácie. Veru, každý národ má svoju známu trilógiu a tak, ako majú Briti svojho Pána prsteňov, máme my Čechoslováci Slunce, seno... alebo keď chcete Slnko, seno... Spomenul som si na citát z tohto filmu, kde energická pani učiteľka každé ráno popri zalievaní kvetov ,,predpovedala“ aký bude deň. Jej spev sa rozliehal po celej dedine a už sa vedelo, že dnešný deň sa ponesie nielen v slnečnom počasí ale aj rovnako žiarivej nálade vtedy československého vidieka. Dnes, keď už zopár rokov nie sme Čechoslováci, bohužiaľ pani učiteľku v mestách nahradili noviny, internet, či časopisy a samozrejme televízia. Farebné obrázky v novinách sú častokrát farebnejšie než samotný deň. V niektorých novinách počasie nepovažujú za dostatočne dôležité a venujú mu len okraj prvej stránky, či nepatrný štvorček vedľa reklamy. Zväčša tieto hrubé noviny prepchaté politikou, čiernymi kronikami či ekonomikou majú asi motto ,,naše noviny možno čítať v každom počasí“. A práve takéto nešťastné výtlačky doplatia na toto podceňovanie a skončia ako lacná náhrada dáždniku v sychravých upršaných dňoch.
Možno preto ľudí nadchne viac predpoveď v televízii. Znelka, zvukové a svetelné efekty a k mape nášho malého veľkého Slovenska sa postaví osoba. Mnohé z nich svojim pozadím zatienia (ktovie, možno schválne a symbolicky) hlavné mesto štátu.
Sebaisté moderátorky, ktoré voláme rosničky nám každý podvečer prinášajú hypotézy o zajtrajšku. Vezmite si, že ten názov je veľmi výstižný. Ich temer rovnaký výzor, chudá postava, dlhé nohy, stoja na jednom mieste, občas preskočia inam. Skáču zo západného Slovenska na stredné a až na východ. Ako také žabky rosničky. A so žabím kvákaním to tiež možno porovnávať. Keď už niet, čo povedať, jednoducho ,,zakvákajú“ známu vetu: ,,Jasno až polojasno, miestami dážď a prehánky, na horách sneh.“ A takto vyzerá počasie na zajtrajší deň. Univerzálny výrok, hodný temer na každý deň. Či už máme december, marec, či august, stačí len zmeniť teplotu, temer ako vzorec s premennou x.
Od mojich bratislavských spolužiakov často počujem: ,,Počasie nekukám, lebo je to nuda.“ No ja keď toto krátke 5 minútové spravodajstvo sledujem a vidím ako hlásateľky divoko gestikulujú a rozhadzujú rukami, vidím ich ozajstné odhodlanie k práci a to ma fascinuje. Tie skúsenejšie už majú zjavne bezvládnejšie ruky, menej rozhadzujú a držia si svoje ruky. Snáď preto, že keby pravá ruka, tú ľavú pustila, tak spadne dole.
Predpoveď počasia nám sprostredkúvajú naše meteorologické, no niekedy možno aj meteoronelogické centrá s ručením obmedzeným. Mnohokrát sa mi ráno stalo, že sa s očakávaním slnečného dňa zobudím pozerajúc na zatiahnutú oblohu. Čo mi iné ostávalo, len zahrešiť na včerajšiu predpoveď a naďalej vychutnávať deň. A ako to býva zvykom u podobných spoľahlivých organizácii ako sú meteoronelogické centrá, či mestská hromadná doprava, znova si večer pozriem predpoveď počasia takisto, ako znova využijem mhd.
No veď aké krásne by to bolo, keby ste si večer zapli televíziu a uvideli známu tvár, v okne polievajúcu kvety a spievajúcu pá-pá-pá-pá.....
]]>Rozprávka o ďalekej krajine alebo fejtón v metaforehttp://radoradicporada.blog.co.uk/2006/11/04/rozpravka_o_a_271_alekej_krajine_alebo_f~1294718/2006-11-04T14:09:16+01:00 <p>Kedysi dávno v preďalekej galaxii, kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, tam kde sa čierne zlato lialo a piesok sypal na zahalené tváre moslimských žien... Nie nenarodila sa tam ani včielka Mája, ale iný hrdina dnešných rozprávok. Vodca Talibanu, Usáma Bin Ládin. Je naozaj ako z rozprávky, z príbehu, v ktorom netradične bojuje zlo so zlom (čo už, časy sa menia). Príbeh o tom, že tu bojuje ,,dobro“ so zlom, nám malým rozprávajú veľkí na dobrú noc cez televízne noviny a rôzne príhovory. Buďme Slováci a preložme to meno George na Juraj.<br>
Kráľ Juraj, ktorý sa obáva o svoje kráľovstvo je v neustálom strachu pred černokňažníkom Usámom, ktorý ako pravý mág má na sebe nespočetné množstvo handier a dlhú bradu. Ten na neho zosiela rôzne kliatby, veľkými bielymi drakmi ničí jeho veže a kráľovi Jurajovi z toho vlasy šedivejú a kričí na každom vyjadrení. Nik by nepochyboval, že vojská kráľovstva sa ho vydajú hľadať, každý jeden s nálepkou na čele svojej helmy: ,,svetová polícia“. Prekopávajú kobky, jaskyne, aby ho našli. Občas vojská veľkého Juraja zničia pár nevinných dedín, no celý svet a najmä Jurajove kráľovstvo je presvedčené, že pád zopár životov národnosti inej, než akej je svetová polícia, je nevyhnutý pre dolapenie Usámu. Skutočne obdivujem ľudí, ktorí Jurajovi veria, niekedy si naozaj myslím, že je to ako v rozprávke.<br>
Samozrejme tento ,,neverending story“ nikdy nekončí. Jurajovi špehovia sledujú Usámu a postupne zatýkajú jeho poskokov. Čítajúc tie správy v televízii a novinách, ktoré dostávame, človek si naozaj pomyslí, že je to všetko len vymyslený príbeh. No veď aj najväčší realista si láme hlavu nad životom Bin Ládina. Nespočetne veľa správ a päť centimetrov veľkých titulkov nám zvestovalo, že Usáma je mŕtvy. Zrejme sa Jurajovi špehovia mýlia. Neraz na nádvorí Washigntonu počuť:<br>
,,Dáva sa na známosť, že veľký kráľ Juraj porazil zlého Usámu.“ A ľud plesá radosťou.<br>
Inokedy počuť, že tento čarodejník zomrel na chorobu obličiek, zasypalo ho v jaskyni, zomrel pri bombardovaní atď. Lenže vždy keď sa Juraj postaví pred čarovné zrkadlo a povie: ,,Zrkadlo, zrkadlo, kto je v tomto svete najobávanejši?“ zrkadlo mu odpovie: ,,Usáma.“<br>
A aby sa kráľ Juraj neprestal páčiť svojmu ľudu, zničil zem susediacu so zemou, kde sa Bin Ládin ukrýva, zvrhol v nej zlého diktátora, čisto náhodou a určite nechtiac sa zmocnil jeho čierneho zlata a zdevastovanú situáciu doma nazýva poriadok. No ale akoby obyčajný kráľ mohol zničiť tak silného čarodejníka, ktorý toto prežil. Vážne, človek keď číta noviny, tak si myslí, že ten Ládin ma niečo s mágiou. Veď kto by toto všetko prežil a naďalej podrýval sebavedomie rozumného, inteligentného, bystrého a mierumilovného kráľa Juraja, ktorého tak všetci z jeho krajiny majú radi, lebo ich chráni pred zlým mágom. Neviem, ako vy, ale ja by som už najradšej počul zazvoniť zvonec tejto rozprávky. Síce pani profesorka ocení moje schopnosti skloňovať, ale predsa len by sme slovo zlo toľko skloňovať nemuseli, aj napriek tomu, že bohužiaľ je ho v tejto rozprávke pre našich rodičov až priveľa. Akákoľvek podobnosť s realitou je čisto náhodná.</p>
<p> <small> <a href="http://radoradicporada.blog.co.uk/2006/11/04/rozpravka_o_a_271_alekej_krajine_alebo_f~1294718/#comments">Comments</a> </small> </p>Kedysi dávno v preďalekej galaxii, kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, tam kde sa čierne zlato lialo a piesok sypal na zahalené tváre moslimských žien... Nie nenarodila sa tam ani včielka Mája, ale iný hrdina dnešných rozprávok. Vodca Talibanu, Usáma Bin Ládin. Je naozaj ako z rozprávky, z príbehu, v ktorom netradične bojuje zlo so zlom (čo už, časy sa menia). Príbeh o tom, že tu bojuje ,,dobro“ so zlom, nám malým rozprávajú veľkí na dobrú noc cez televízne noviny a rôzne príhovory. Buďme Slováci a preložme to meno George na Juraj.
Kráľ Juraj, ktorý sa obáva o svoje kráľovstvo je v neustálom strachu pred černokňažníkom Usámom, ktorý ako pravý mág má na sebe nespočetné množstvo handier a dlhú bradu. Ten na neho zosiela rôzne kliatby, veľkými bielymi drakmi ničí jeho veže a kráľovi Jurajovi z toho vlasy šedivejú a kričí na každom vyjadrení. Nik by nepochyboval, že vojská kráľovstva sa ho vydajú hľadať, každý jeden s nálepkou na čele svojej helmy: ,,svetová polícia“. Prekopávajú kobky, jaskyne, aby ho našli. Občas vojská veľkého Juraja zničia pár nevinných dedín, no celý svet a najmä Jurajove kráľovstvo je presvedčené, že pád zopár životov národnosti inej, než akej je svetová polícia, je nevyhnutý pre dolapenie Usámu. Skutočne obdivujem ľudí, ktorí Jurajovi veria, niekedy si naozaj myslím, že je to ako v rozprávke.
Samozrejme tento ,,neverending story“ nikdy nekončí. Jurajovi špehovia sledujú Usámu a postupne zatýkajú jeho poskokov. Čítajúc tie správy v televízii a novinách, ktoré dostávame, človek si naozaj pomyslí, že je to všetko len vymyslený príbeh. No veď aj najväčší realista si láme hlavu nad životom Bin Ládina. Nespočetne veľa správ a päť centimetrov veľkých titulkov nám zvestovalo, že Usáma je mŕtvy. Zrejme sa Jurajovi špehovia mýlia. Neraz na nádvorí Washigntonu počuť:
,,Dáva sa na známosť, že veľký kráľ Juraj porazil zlého Usámu.“ A ľud plesá radosťou.
Inokedy počuť, že tento čarodejník zomrel na chorobu obličiek, zasypalo ho v jaskyni, zomrel pri bombardovaní atď. Lenže vždy keď sa Juraj postaví pred čarovné zrkadlo a povie: ,,Zrkadlo, zrkadlo, kto je v tomto svete najobávanejši?“ zrkadlo mu odpovie: ,,Usáma.“
A aby sa kráľ Juraj neprestal páčiť svojmu ľudu, zničil zem susediacu so zemou, kde sa Bin Ládin ukrýva, zvrhol v nej zlého diktátora, čisto náhodou a určite nechtiac sa zmocnil jeho čierneho zlata a zdevastovanú situáciu doma nazýva poriadok. No ale akoby obyčajný kráľ mohol zničiť tak silného čarodejníka, ktorý toto prežil. Vážne, človek keď číta noviny, tak si myslí, že ten Ládin ma niečo s mágiou. Veď kto by toto všetko prežil a naďalej podrýval sebavedomie rozumného, inteligentného, bystrého a mierumilovného kráľa Juraja, ktorého tak všetci z jeho krajiny majú radi, lebo ich chráni pred zlým mágom. Neviem, ako vy, ale ja by som už najradšej počul zazvoniť zvonec tejto rozprávky. Síce pani profesorka ocení moje schopnosti skloňovať, ale predsa len by sme slovo zlo toľko skloňovať nemuseli, aj napriek tomu, že bohužiaľ je ho v tejto rozprávke pre našich rodičov až priveľa. Akákoľvek podobnosť s realitou je čisto náhodná.
pán (už nie profesor) Žemlička vám praje jedno z vašich prváčať (ako ste nás nazvali).
]]>