Dňa 31.7.1989 zaznela známa zvučka z Dietlovho seriálu a v nemocnici na okraji mesta sa začal jeden ďalší život. Nebol to síce doktor Sova, ktorý ma priviedol na svet, ale človek nemôže mať všetko. Mama mi dala meno podľa hľadaného vojnového zločinca Radovana Karadiča. Pôvodne som sa mal volať Jozef, už asi ôsmy v poradí Jozef Kopečný. Dynastia ľudí s týmto menom siaha vraj až do 19. storočia. Už ako malý som vedel, čo zo mňa bude – mal som najdlhšie vlasy zo všetkých detí v nemocnici. Narodiť sa v dvadsiatom storočí má aj svoje nevýhody, nikdy som totiž neochutnal materské mlieko, prežil som vďaka umelému – bolo to predsa len jednoduchšie pripraviť umelé. Keď som sa konečne vrátil z nemocnice na okraji mesta domov, čakali ma tam rôzni ľudia: babka, dedko, otec, krstní, človek, čo práve odpisoval teplú vodu, sesternica a ďalší. Počas môjho života, ktorý sa práve rozbiehal som zažil skutočne mnoho zmien a prekvapení. Bol som skoro ako Forrest Gump a že som bol aj taký sprostý sa mi snažili dokazovať moji učitelia. Začínalo to v mojej skorej mladosti, nemal som ani pol roka a už som sa zúčastnil takzvanej ,,Sviečkovej“. Tým sa asi máloktoré dieťa môže pochváliť, že prispelo k pádu socializmu. Keď ma krstili farár na moju počesť vymyslel svätého Radovana a rozviedol o ňom dlhý príbeh, ktorý si práve vymyslel. Tak dokonca som ešte pridal aj kapitolu do biblie. Mal som skutočne skvelých krstných rodičov, cestou z kostola krstná so mnou na rukách spadla zo schodov. Mama vravieva, že som bol výnimočné dieťa, dokázal som vraj zvracať celé dni a noci. Neskôr ma táto moja schopnosť priviedla aj do nemocnice, kde som skoro zomrel. A tak znova zaznela zvučka zo známeho seriálu Jaroslava Dietla a strávil som Vianoce a silvester obklopený sestričkami. Darmo s môj otec tešil na sestričky z Kramárov, keď ma dali do Ružinova. Na jasle si teda moc nepamätám, vraj som tam ani nebol. Ale škôlka sa mi ako tak mihá v spomienkach. Boli tam v skutku zaujímavý kolegovia. Jeden ma dokázal celý deň presviedčať, že keď mu doma ostrihajú nechty vie ich vysúvať ako mačka, potom si pamätám na chlapca, čo zo šmykľavky pristál tvárou do piesku a keďže sa začal rehotať len sa tak okolo neho prášilo a nenapadlo ho sa zdvihnúť, ďalej tam bolo dievča, ktoré jedlo kúsok chleba pol druha hodiny a mnohí ďalší inteligenti. V tej dobe ma, alebo skôr moju mamu pochytila mánia 70tych rokov a nosil som obrovské vlasy, pamätám si, že na fotke som mal trikrát väčšiu hlavu než učiteľka. Ale už v škôlke som sa blysol ako rodený vodca. Naverboval som asi desať, či pätnásť chlapcov, porozdával im ostré kamene a hor sa prebúrať cestu (dieru do múru) na slobodu. Moja pamiatka v týchto tvoroch ostala aj naďalej. Meno hrdinu síce zabudli, no prebúrať múr sa pokúšali ešte sedem rokov po mne. Chudáci, potom im tú meter krát meter veľkú dieru zacementovali. Asi v tejto dobe, odo mňa odišiel otec. Vtipy o svokrách predsa len majú niečo do seba a vďaka mojej ,,milej“ babičke, ktorá sa snažila nastoliť absolutizmus v domácnosti, sa otec rozhodol odísť. Nasadol na svojho koňa, hodil si na hlavu klobúk, zakýval nám a odcválal do prérie. Do školy ma mama dala na Bachovu ulicu. V prvý deň školy bolo veľké zhromaždenie prvákov, učiteľov a rodičov. Vtedy ma napadlo utiecť z pazúrov tejto despotickej organizácie menom škola, no nenašiel som východ. V agónií prehry a na ďalších 18 rokov spečateného života som sa rozplakal. Nejakí milí ľudia sa okolo mňa zhromaždili a vrátili ma naspäť k svojej triede. Prežil som tam však len jeden rok, a keď rodičia zistili, že sa bude škola prerábať na katolícku, v nádeji, že zo mňa raz bude taoistický mních ma preložili na obyčajnú školu. Tam sa mi celkom darilo, spomínam si, že aj v školských časoch sa prejavovali moje vodcovské schopnosti, avšak pomenej ale výraznejšie. Využíval som svoje vedomosti, radil spolužiakom a tí sa mi ponúkli za odmenu, že zbijú niekoho, koho chcem. Z pôvodného osloboditeľa škôlkarov sa stal krstný otec. Tak vzniklo maličké nenápadné podsvetie v našej škole, ktoré postupom času, ako to v každej vláde býva, upadalo. Tu som však prežíval až do deviateho ročníka, lebo na prijímacích skúškach do osemročného gymnázia ma nevzali. Čím som bol starší tým viac som zisťoval aké som ,,drevo“ na telesnej výchove. To mi ostalo dodnes. Roky plynuli, vlády sa striedali a čas plynul.
Neskôr sme sa presťahovali na Dolné hony. Vždy som chcel bývať v Amerike a teraz aspoň bývam v niečom podobnom ako Bronx či Manhattan. Nieže by som bol rasista, ale život s farebnými nie je žiadna výhra, hlavne keď stále niekoho otravujú a bijú. Títo tvorovia pochádzajú z krajiny tvarom podobnej Mordoru zvanej Pentagon, alebo aj Stavbárska ulica. Tiež je akoby ohradená a v jej vnútri sa dejú podivné veci. Kto vie, možno v nej vládne aj nejaký vajda Sauron, ktorý ukul prsteň moci.
Použijem výraz známeho slovenského gitaristu V. Bušovského : ropák. Je to take vraj vymyslené zvieratko žijúce v špine mesta a dýchajúce prach. No a to sa zo mňa stalo a tým som aj do dnes a som hrdý, že som jeden z množstva ropákov, ktorí boli schopní napísať takto vyčerpávajúci text. :crazy: